Jedným z následkov vylúčenia myšlienky reinkarnácie z kresťanského myslenia je cirkevná predstava "večných pekelných múk". Z ľudskej slobody vyplýva, že "nemôžeme byť spojení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho" (katechizmus, 1033). Avšak "po smrti už ľudia nemôžu ľutovať" (katechizmus, 393) a keďže podľa cirkvi "po smrti nie je žiadne prevtelovanie" (katechizmus, 1013), nezostáva tým, čo sa neobrátili v jednom živote, nič iné ako večné peklo: "Cirkev vo svojom učení potvrdzuje existenciu pekla i jeho večnosť. Duše tých, ktorí umierajú v stave smrteľného hriechu, zostupujú ihneď po smrti do pekla, kde znášajú pekelné tresty, »večný oheň«." (katechizmus, 1035). Podrobená dôslednému filozofickému mysleniu sa však myšlienka "večných pekelných múk" ukazuje ako neudržateľná, lebo: