Rozprávka s koncom, ktorý sa nikdy nesmie stať

Autor: Jozef Kamenský | 20.10.2015 o 19:49 | Karma článku: 4,31 | Prečítané:  165x

Bola raz jedna nádherná krajina plná zelene, stromov a rastlín, ktoré dávali hojnosť potravy od výmyslu sveta. Volala sa Akirfa.

 Pretínali ju bystriny, aj široké rieky plné rýb, ktoré ani nebolo treba loviť, len stačilo natiahnuť ruku.
V tejto krajine žili dve národy, ktoré si odvodzovali svoj pôvod od dvoch bratov - Irania a Turania. Pre svoju poživeň nepotrebovali vôbec nič robiť, len natiahnuť ruku a niekedy ani to nie, plody istého stromu samé už pri vánku vlietavali do úst. Nebola starosť ani o jedlo, ani o pitie.

Národ Iranianov sa ale po čase začal v tomto raji nudiť a tak si vymýšľali rôzne aktivity, napríklad začali z vecí vôkol seba vytvárať rôzne predmety, niečo ako sochy a obrazy. Hovorili, že toto vidia vo svojich snoch.
Turaniánom sa ale táto ich aktivita nepáčila. Videli v tom znesvätenie ich spôsobu života, v raji sa predsa, nič nesmie robiť, len užívať si toho čo je na dosah. Vymýšľať niečo iné? Prečo? Načo?

Vodca Turaniánov Reves povedal: "Nikto nebude ničiť našu poživeň na iné, ako na užívanie si pre pôžitok jazyka a brucha. Nikto nebude používať naše stromy a rastliny, ani vodu a dokonca ani kamene a zem na iné, ako len na potešenie tela!"

Turaniania si slová svojho vodcu zapamätali a svoj bratský národ Irániánov znenávideli. A raz došlo k tomu, že ich vyhnali z Akirfi.

Ľud Iraniánov po vyhnaní z Akirfi, z tohto nádherného raja sa pobral smerom na sever. Museli, lebo za nimi poslal Reves svojich ľudí, aby váhajúcich zabil. Reves nechcel v Akirfe iné ako bezprostredné uspokojovanie telesných potrieb, nechcel revolucionárov ako boli Iraniáni.

A tak sa Iraniáni presúvali do studenej krajiny, kde ak aj čosi rástlo, bolo to slabulinké, bolo to treba podporiť, pestovať, starať sa o to. Aj vodu bolo treba často dostať z pod zeme, a pre tú zimu si museli šiť hrubý odev. Ale keďže Iraniáni začali používať svoju tvorivosť už v Akirfe, neboli pre nich nové podmienky nezvládnuteľné. Ale boli ťažké, to boli ....

Keďže vo svojej novej vlasti museli Iraniáni mnoho pracovať, teda veľa museli robiť pre svoje prežitie, nazvali ju "Jeroba".
Po stáročiach bol aj z Jeroby raj, ale iný, bol to raj, ktorý nebol daný, ale vytvorený umom už nie Irániánov, ale Jerobanov. No aby k tomu došlo, museli si jerobania mnohé odopierať, pre veľa sa obetovať.

Medzitým ale Turanián upadol. Mnohé územia sa zmenili na púšť a oni pocítili čo je to hlad. A tu sa rozpamätali, že kedysi dávno vyhnali svoj bratský národ hore na sever a tak ich napadlo, že či sa im teraz nedarí lepšie.
A darilo sa. Preto sa k nim veľa Turaniánov po veľkom uprosení o odpustenie nasťahovalo a ostatným bolo pomáhané z Jeroby.

Lenže Turaniáni ani v Jerobe nezapreli svoju povahu. Po čase chceli vládnuť oni a na svoj spôsob, čo sa im aj podarilo. A tak bohatstvo Jeroby upadlo, tvorivosť bola pošliapaná a po čase dokonca aj zakázaná. Turaniáni ale zabudli na to, že tak sa odrezali aj od svojho zdroja, ktorý ich udržiaval pri živote.
Vyhynuli oba bratské národy .....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Milióny na štadióny míňajú svoj cieľ

V Košiciach má v roku 2019 vďaka štátnej dotácii stáť nový futbalový štadión. Klub však skrachoval, a je otázne, kto na ňom bude hrať.


Už ste čítali?