Nehas smrť, ktorá ťa nepáli

Autor: Jozef Kamenský | 27.4.2013 o 19:34 | Karma článku: 10,72 | Prečítané:  372x

Vlado bol mladý sivý muž s broskyňovou pokožkou a tancujúcimi očami. Vždy sa v ňom čosi medené predieralo von a až neskôr som spoznal, že brada mu nepristala. Okuliare vždy mal  posunuté nad čelo a to zamračené čelo prezrádzajúce vírenie myšlienok mu dávalo výzor umelca, alebo veľmi žiadaného architekta. A je tak, bol to pán architekt.

Subtílne spôsoby vychádzajúce z rovnako subtílnej, ale o poznanie športovejšej postavy prezrádzali senzitívneho človeka. Vlado bol výzorom architekt ako z katalógu. Hlas sa mu pokúšal napodobniť hĺbku zemplínskych studní, ale zároveň zvonil ako to vedro ktoré udrie o kameň. Tiež vahadlo niekedy zaškrípalo ...

Chcel svojimi štíhlimi rukami objať celý svet. Ale rukami to nejde, zistili to už mnohí. Mal platonický  vzťah s Krásou sveta, ale nevedel čo s tým. A tak navštevoval galérie, ale aj ich sesterské spoločnosti, kde vystavujú mok, ktorý privádza so extázy. Umelci tam pili, ako to len oni vedia. Sú ale aj iné látky ...

Až neskôr som prišiel na to, že Vlado niečo hľadal. Po baroch a diskotékach, v extatických tekutinách a možno že aj v ich tuhších stavoch. Ktorá žena znesie muža ktorý ešte vždy čosi hľadá? Ktorý neverí tomu, že už našiel ju? Málo stromov v jeseni udrží lístie  a málo ľudí zostane, ak sa blíži zima lásky ...

Ale on čím ďalej, tým bol šťastnejší, až som sa jeho šťastia bál. Našiel si priateľku odniekiaľ zo Sibírskej zimy, čo básnila  rečou Puškina. Tak ho ranná hviezda opantala, Auróra ohlušila svojim výstrelom rovno do srdca, táto božská Venuša ... To by chcelo dieťa. A stalo sa.

A čo bolo potom? Neviem, ale aj viem ... Keď Vlado pobehoval polonahý po bare, všetci sa smiali. Toľko energie som v ňom ešte nevidel, a prepáčte, v drogách sa nevyznám. Napriek tomu, pri tých fľašiach a pohároch z ktorých sa odparoval oheň vášne zrazu rozprával o osvietení, o nirváne, o Oshovi, o jóge ... A aj stiahol brucho, akože upriamuje energiu kundaliny. Podal som mu ruku, zamrazilo ma. Aj ja som bol vtedy chorý, ale doteraz som neprišiel na to, čo mi to vlastne bolo.

Takto sa žiť pán architekt nemá, takto nirvánu milý Laďu nedosiahneš. Toto som mal v mysli. Ale nehasil som, čo ma nepáli. Staral som sa o svoje problémy. Ja som si vtedy myslel, že snáď  som nejak smrteľne chorý. Veď máme slobodu a každý nech si robí čo chce.

Ale úplne naposledy som ho videl vážneho a s tvárou nehybnou ako mŕtvola. Bordový dlhý kabát dole sa pohyboval v rytme jeho monotónnej chôdze. V ruke držal kufrík a mieril si to na akýsi úrad. Otvoril som ústa na pozdrav, ale bol ďaleko a jeho ľadová a nevšímavá tvár vo mne zabila všetky chcenia po kontakte.

Vlado  bol dobrý architekt, dobrý to bol stavbár. Dobre poznal nosnosť toho háku, čo trčí z panela zo stropu na zavesenie lustra. Našli ho asi až po mesiaci,  s nohami už naozaj nie na zemi ... Telo o váhu duše bolo ľahšie.

Vlado, cítim vinu za nevšímavosť voči svojim blížnym. Za alibizmus, že "to je tvoja vec". Nie, my sme navzájom prepojení, nič nie je len tvoja, alebo len moja vec!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prešov bude po výbuchu plynu hľadať odpovede, panelák prezrie statik

Výbuch neprežilo najmenej päť ľudí, ich počet sa pravdepodobne zvýši.

Únik plynu a poškodené potrubie. Čo sa dialo pred výbuchom v Prešove

Zatiaľ nie je jasné ako udalosti spolu súvisia.


Už ste čítali?