Keď chceš ísť dopredu, musíš ustupovať ...

Autor: Jozef Kamenský | 29.3.2013 o 17:07 | (upravené 30.3.2013 o 11:51) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  322x

Hmotný svet je len symbolom toho iného sveta. Keď ho tak odosobnene sledujeme, prídu na rozum súvislosti a Pravda, ktorá sa skrýva v pozadí diania. A takto zakúšame, že čím ďalej v hmotnom svete ideme, čím sa viac do hĺbky hmoty ponárame, tým je to v skutočnosti viac do zadu. Ako to spieva Igor Rasterjajev v piesni "Ruská cesta" - "Keď ustupujeme, to znamená, že ideme dopredu ..." A tak aj Kolumbus sa dostal do Ameriky len tak, že sa jej otočil chrbtom.

Chceme sa vrátiť do minulosti? Tak ku predu nadsvetelnou rýchlosťou! Nie je možné napredovať, bez paralelného náhľadu na minulosť. Sme vpredu v poznaní hmoty len natoľko, nakoľko poznáme jej základy-minulosť. Vieme napredovať, ak poznáme archetypy existencie pokiaľ je to možné. Kedysi sa to ani tak nebralo, že kamsi napredujeme v čase, myslenie nebolo veľmi lineárne, ale skôr sa cenila kvalita iného druhu.

Kedysi protiklady minulosti a budúcnosti, alebo hocaké iné protiklady nevystupovali tak protikladne a vyjadrovali to aj slová. Napríklad sa vie, že v jazyku starých Egypťanov protikladné slovo bolo len miernou obmenou toho istého slova. Niečo z tohto zostalo aj v slovanských jazykoch, ak napr. české "klín" ako klin a "klín" ako lono. Génius reči je inak múdry, lebo také slovenské slovo "NIČ" má jeden zo svojich protikladov v slove "ČIN", čo je vyslovené to isté slovo opačne. No ale zas slovo ako priamy protiklad je "NIEČO", čo je v podstate len mierne pozmenené pôvodné slovo vsunutím dvoch hlások, čo pôvodne mohla byť len iná intonácia.

Vyzerá to tak, že v nás žijú oba protiklady čohokoľvek a v určitom zmysle to nie sú protiklady. Napríklad noc by mala byť protikladom dňa, ale v skutočnosti ide len o iné bytie duše. Kedysi jeden môj kamarát veľmi zaujímavo tento fakt konštatoval: "počúvaj, keď spíme, nerobíme nič a pritom sa na spánok tešíme ...." Hmm, čo keď je smrť niečim podobným? A strach z nej môže pochádzať z veľkej naviazanosti sa len na telesné vnemy, čo zvlášť agresívne pestuje dnešná "kultúra". A potom tu máme psychické poruchy a depresie, no to je už iná téma ...

Predmety vzdialené v priestore vidí oko ako malé. Lebo sú malé aj inak, sú našou minulosťou ku ktorej sa zas obraciame. Aká obrovská musí byť pravda bytia "tu a teraz" oproti tomu ... O tom sú poučné príbehy, ako ľudia hľadali šťastie, Boha a pod. blúdili po svete a potom sa sklamaní vrátili späť domov, sadli si a zrazu našli to čo hľadali .... Lebo je jedno na ktorom mieste sveta sa človek nachádza, ak tam s ním nie je prítomná zároveň aj jeho duša.

Máme typy ľudí, ktorí sa vnárajú do hmoty, blúdili by po svete aby nakoniec našli niečo v sebe. A potom sú takí, ktorí päty z domu nevytiahnu, lebo ani netreba, keďže všetky zákutia vesmíru sú schopní pochopiť aj na diaľku len ponorením sa do vlastnej duše. A to ich paradoxne vytiahne zároveň aj von do sveta. Ako keby existencia plynula  medzi dvoma brehmi ako rieka. V strede medzi protipólmi, ktoré nie sú vlastne ani protipóly. A hovorieval Hegel - "téza, antitéza, syntéza ...." Tento trojuholník tvorí základ bytia.

A my sa tak hlúpo sporíme. Ľavica - pravica, pohlavia medzi sebou .... To musí prestať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?