Ako vidím ducha za hmotou

Autor: Jozef Kamenský | 26.2.2010 o 20:04 | (upravené 24.8.2012 o 18:04) Karma článku: 2,65 | Prečítané:  933x

Človek žije vo svojej duši a svojou dušou. Aký zmysel má pre nás okolitý hmotný svet? Kĺžeme sa po jeho povrchu, naše zmysli sa ho dotýkajú, ale je pre nás len tým čo si o ňom myslíme. Utvárame si o fyzickom svete mienku, vyvodzujeme z neho zákony a tieto zákony necháme vládnuť nad našimi životmi bezohľadu na konečné poznanie pravdivého. Naše životy sú podriadené tým čo vytryskne z našich duší ako poznanie a čo nakoniec myseľ, náš rozum pretriedi a  skatalogizuje.

Čo chce po nas príroda? Tu chce aby sme sa najedli, tam aby sme sa množili a inde aby sme si tíšili svoje bolesti. Toto je náš telesný život - uchovať sa pohromade. No dnes aspoň v našej civilizácii je náš hlad utíšený a všetky žiadosti vlastne takisto, aký je potom zmysel života? Ak sa netreba usilovať priveľmi o prežitie, načo potom žiť? Tento fakt že už nezažívame "dobrodružstvá" v boji o život je na jednej strane príčinou neuróz a depresií u niekoho a na strane druhej to vyvoláva otázky po skutočnom mysle života, či vôbec to spochybňuje tézu že život sa deje len v hmotnej rovine.

Zakladateľ logoterapie Viktor Frankl tvrdí že zmysel života nie je v naplnení slasti ako to napr. hlásal Sigmund Freud, alebo v nejakom naplnení pudov, ale v tom že človek si v duši vytvára ideu zmyslu v ktorý verí a k nemu kráča. Iní zas hovoria že si ani tú ideu nevytvára, ale že ona už jestvuje predtým, len sa s ňou vedome spojíme.

K takému názoru dospel ako väzeň v Osvienčime. Videl ako väzni ktorí sa stotožnili s tým čo sa v okolí deje po čase ostali v letargii, oslabla im imunita a následne umierali ako muchy. No boli zas iní, ktorí si vo svojej duši vytvorili slobodný priestor pre zmysel ktorému ešte patria, pre ktorý žijú a kvôli ktorému ich  nič nemôže zlomiť. A takíto prežívali. Vnútorný postoj ich zachránil. No to, čo v ostrých kontrastoch vidno v  hrôzach koncentračného tábora, je určite subtílne prítomne aj v bežnom mierovom živote. Frankl pochopil až v Osvienčime že človeka motivuje žiť a tešiť sa zo života nič telesného, ale niečo vyššie, vyšší zmysel. Spomína ako mnohí sa stali veriacimi až ako väzni. A to nie lebo by sa báli. Po čase že vraj tam bol človek tak apatický, že mu bolo jedno čo sním urobia ...

Dávno už nepracujeme pre to aby sme sa uživili v pravom zmysle tohto slova. Je mi smiešno ak milonár povie že ho "živí jeho práca." Jeho už neživí, ale zrejme napĺňa jeho dušu či ducha, realizuje sa v nej.

Skrachovanci páchajú samovraždy. Stratia majetok, prídu o peniaze a zabijú sa. Teda nezomrú preto, lebo tu niet hmoty pre ich prežitie, ale zabila ich strata zmyslu ich života! Celý život snívate o tom že budete bohatý, stane sa to vyšim zmyslom, logom, alfou a omegou vášho života a zrazu je všetko preč ...

Áno, sme tým čomu veríme. Mohli by sme žobráka oklamať že mu patrí celé mesto a  on by zrazu bol šťastný. Zas naopak niekomu môže patriť naozaj celé mesto, ale ak stratí vieru v to že je jeho, ak už nemá jeho vlastníctvo súvis s jeho psyché, upadne do depresií ... Čo na tom že máte na papieri čo vám patrí, keď duša to už tak nevníma?

Koľko mužov je šťastných lebo si myslia že ich miluje žena a ona nemiluje ich ale napr. ich peniaze? Ale oni tomu veria, vytvorili si zmysel v duši a tak sú šťastní. Ale nič im preboha nehovorte.:-) Ak placebo efekt funguje, je menejcenný ako to čo nefunguje? Skutočné je to čo funguje, a čo nie, to treba zahodiť ...

Človek túži po vyššom zmysle a život ukazuje že aj tak konáme. Možno obrady v chrámoch sú na smiech, ale milujeme iné obrady. Nenajeme sa doma, ale sa oblečieme tak aby sme šatami vyjadrili svoj vnútorný charakter a navštívime reštauráciu vyzdobenú ako chrám, plnú symbolov a obradne usadneme, a myslím že mnohí si dajú okrem toho "tela" ešte aj "krv". Dobré je nedojesť a nechať sprepitné ako obeť bohom. Tak sa to robilo už v starom Ríme, nič nového pod slnkom ....

Materialistický mudrlant ale povie že žena sa krášli aby zvýraznila svoje erotogénne partie a pod. No prečo po nich neskáču muži hneď na ulici, to už nevysvetlia ... Nie. Človek svojim odevom vyjadruje to čo je v ňom neviditeľné. Ak ale netuší, prosím, je tu ešte diktát módy a ozaj len poznanie že sme len telo.

Mládež je ešte najviac citlivá na svet ducha. To preto tie skupinky kde každý "uctieva" inú hviezdu, je zaradený medzi určitý hudobný štýl. Mladý človek totiž vníma určité bytosti zo sveta Ducha a snaží sa potom hľadať, zhmotniť ich ekvivalent vo fyzickom svete. No nájde ich odlesk len v tom čo svet poväčšine ponúka. Je tu túžba mladého človeka po uctievaní a na druhej strane naplnenie tejto túžby uchopil napr. hudobný priemysel, či showbiz. Ono vlastne showbiz je nahrážkou náboženstiev. Sväté obrázky sa už nenosia, namiesto nich sú na stenách plagáty hviezd showbizu.

Duch sa snaží vnikať hlbšie do hmoty a ovládnuť ju - premeniť, zvečniť. História - to sú štádia tojhto procesu, a celá naša kultúra  tomu napomáha. Zoberme si napríklad zákonodarstvo. Dnes mnoho ľudí tvrdí že zákony sú tu pre nejaký konsenzus, ale že nie sú nijako pevné a zvlášť meniace naše životy, ale že sú relatívne. Každá  doba mala iné zákony podľa momentálnej náhodnej mienky a pod. To potom znamená že ľudia sú trestaní, sedia len tak pre vrtoch más? Že nejestvuje nič čo by nahliadlo na zločin a trest hlbšie ako nihilistické konštatovanie že to čo je zločin a trest je len výsledkom nejakej dohody ktorá je taká či onaká podľa toho ako sa dnes vyspíme a čo sme dnes jedli?

Pravda je taká že už dodržiavanie zákona by malo slúžiť k rozvoju človeka. Napríklad nie preto sa nemá kradnúť lebo nás zatvoria. Ani preto nie lebo tým ubližujeme blížnemu. Lebo mnohokrát krádež veľmi neublíži. Teda aspoň čo sa týka k pomeru adekvátnosti trestu. Krádež ublíži v prvom rade nám, našej duši. Lebo nebrať čo je naše lebo po tom túžime, rozvíja našu vnútornú silu nepoddať sa chtíču. Podobné je to s ostanými zákonmi či pôvodne desatoro prikazániami.

Počul som názor že vo Švédsku sa tak nekradne preto lebo dlho tam za krádež odtínali ruky. No človek sa zamyslí ako autor tejto vety vec myslel. Dostal sa tento strach z trestu epigeneticky do génov potomkov? To by bol nezmysel. V každom prípade vidno že krajiny kde panoval krutý stredovek s démonickou cirkvou , s trestami ozaj prísnymi, dnes žnú také morálne očistenie, ktoré inde vo svete nie je. Alebo ak je, tak len preto lebo vám niekto vždy stojí so zbraňou za chrbtom ...

Angelológ a sofiológ Emil Páleš tvrdí že kráľovnou medicíny je etikoterapia. Podľa mňa to myslel aj ako technológiu k pokroku človeka. Logoterapia, liečba nachádzaním vyššieho zmyslu vyúsťuje do etikoterapie. Ak sa pokúšame konať eticky, vidíme že potláčame hrubé žiadosti a sklony a to nie nejako násilne, lež kultivovanými rituálmi. Pomaly sa učíme premieňať hrubé na jemné a to jemné prijímať do svojej duše. To nemá pôvod vo svete telesných zmyslov aj keď tieto zmysli užíva. Tento svet, prinajmenšom náš svet ľudí je zvláštny tým že si žije svoj sebestačný život odtrhnutý od pudovej prírody a pozrime sa -  človek je pánom prírody ....

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prešov bude po výbuchu plynu hľadať odpovede, panelák prezrie statik

Výbuch neprežilo najmenej päť ľudí, ich počet sa pravdepodobne zvýši.


Už ste čítali?