Výňatok z článku Sophia č. 17, autor Emil Páleš
A táto výchova a sebavýchova sa musí a môže opierať len o skutočné pochopenie širších hlbších súvislostí, o také rozšírenie poznávacieho obzoru, ktoré má dopad na morálnu bytosť človeka; nie o zbožné apely na súcit a falošnú "humanitu". Musí byť zamerané na kultiváciu duchovných kvalít a schopností človeka tak, aby dokázal riešiť všetky choroby sociálneho organizmu od princípu - a nie iba na charitu, ktorá odstraňuje vždy len následky, aj to len symbolicky; pričom jeden a ten istý človek sa možno podieľa na tvorbe celospoločenského zla viac, než svojou charitou napraví.
Na to treba vytvárať atmosféru, aby sa úsilie o sebapoznanie a mravné sebazdokonaľovanie pociťovalo ako nanajvýš dôležitý, potrebný a reálne možný cieľ. Vznešenú úlohu takejto výchovy nespĺňa ani dnešné vysoké školstvo, lebo výuka na univerzitách za posledné storočia nabrala len technicko-informatívny charakter, bez nejakého morálno-hodnotového vyústenia. Len slabo ju spĺňa aj cirkev, kde duchovný život ustrnul v štádiu všeobecných a málo účinných apelov na súcit a "dobro", ktoré majú na stále väčšiu časť obyvateľstva stále menší vplyv.
Avšak onen trend k úplnej eliminácii duchovného rozmeru zo všetkých spoločenských štruktúr, tá tendencia k mechanizácii spoločenského života, je v priamom protiklade k tomu, čo robíme; a v priamom protiklade k tomu, čo od nás žiada terajší duch času, Michael; ako aj v protiklade k tomu, čo vyžaduje duch národa.
S jedným celým rozmerom ľudského bytia, v ktorom práve leží budúcnosť Slovenska a Slovanov sa v štátnom plánovaní vôbec nepočíta ako s faktorom. Naopak, stále frekventovanejším slovným zvratom sa stáva "hľadanie mechanizmov". Len čo sa objaví dajaký problém, tu počujeme len "na to si musíme vytvoriť mechanizmy", "na ono ešte nemáme vytvorené mechanizmy" a pod.; ako keby človek ako taký, ako človek, v tom nehral vôbec žiadnu rolu, ako keby sa práve od neho vôbec nič nežiadalo, ako keby to celé bolo len záležitosťou dômyselných mechanizmov.
Napodobňujúc anglo-americké národy, ktoré sú však celkom inak založené a uspôsobené, sa pokúšame o čisto extenzívny, intelektuálnotechnický rozvoj; nevediac, že pre Slovanov nie je vôbec plánované, aby sa im darilo na západný spôsob; že títo dostali danosti a sú určení na práve opačný, intenzívny rozvoj, na "rast dovnútra".
Slovania nebudú nechaní na pokoji, kým sa nenaučia pretaviť svoje špecifické danosti do základov svojrázneho kultúrno-spoločenského poriadku. Je ťažkou chybou myslieť si, že tu nejaký rozmer ľudského vnútra možno nechať zanedbaný, ležať ladom, že práve v "širokej slovanskej duši" môže zostať dajaké trvalé vákuum, nezaplnený priestor, a že sa nezaplní nejakým leninizmom, alebo iným izmom, ktorý bude mať potom živelný, nezvládnuteľný a iracionálny charakter.
Ak dnes počujeme ministrov (rok 1998) a poslancov v televízii a v rozhlase ako ukončujú debatu slovami: "ťažko povedať, čo je spravodlivé" - tak tu ide o skutočné popieranie duchovného sveta, s tými najdeštruktívnejšími účinkami na základy spoločnosti. Lebo k duchovnému svetu sa nehlásime alebo ho nepopierame nejakými formálnymi vyhláseniami o "viere" alebo "neviere" - ale práve konkrétnymi postojmi k princípom a hodnotám.
Veľmi by nás zaujímalo, ak Spravodlivosť neexistuje, podľa čoho potom súdi justícia? Podľa zákonov? A podľa čoho prijíma parlament zákony, keď je "ťažko povedať, čo je spravodlivé"? Sledujme len vývoj v zákonodarstve, kam smeruje: K stále väčšiemu množstvu zákonov a predpisov. Paradoxne, tento prudký nárast počtu zákonov nie je indikátorom skvalitňovania právneho vedomia, ale skôr jeho úpadku, zániku dobrých zvykov; lebo "kde ľud robí dobrotu bez zákonov, tam netreba zákony. Ak však prestane tento dobrý zvyk, hneď sú potrebné zákony" (Machiavelli).
Tendencia je taká, že tam, kde kedysi stačil jeden paragraf, ktorý vystihoval podstatu, princíp medziľudského vzťahu - tam dnes je treba celú kapitolu, ktorá dáva návody, čo robiť v jednotlivých konkrétnych prípadoch. Lebo dôvera v to, že by ľudia chápali nejaký čistý princíp, duch zákona, je stále menšia - a tak nepriamo úmerne tomu musí na objeme naberať litera. Noviel zákonov je stále viac a sú stále podrobnejšie - no ešte ani nie sú prijaté a už sú hlasy, že sú ešte stále málo podrobné - lebo o každom, i tom najmenšom manévrovacom priestore, čo zákon ponecháva, sa automaticky očakáva, že sa bude zneužívať.
Podstatou tohto procesu je to, že stále viac sa stráca dôvera v ľudské myslenie, v objektívny charakter myšlienkového procesu vôbec; vo svedomie, v to, že ľudským bytostiam je daný zmysel pre Pravdu, ktorý buď majú, alebo ho môžu potenciálne rozvinúť.
Tendencia je taká, že štát sa má stále menej a menej opierať o duchovnú schopnosť jednotlivca rozlíšiť dobro od zla, falošné hodnoty od pravých - toto má byť práve z celého chodu spoločnosti podľa možnosti eliminované, ako "nespoľahlivý, subjektívny, osobný faktor" - a má to byť nahradené pevnými a čo najpodrobnejšími legislatívnymi a úradnými mechanizmami.
Inými slovami: stále menej dôvery sa má vkladať v ľudské vyššie, duchovné schopnosti, alebo v ich výchovu, v ľudský zmysel pre Pravdu, Krásno a Dobro, v onoho Krista v nás - naopak, tento má byť z celého chodu štátu metodicky eliminovaný, ako "nespoľahlivý" faktor.
V dôsledku toho sa prijímajú neustále zákony ad hoc; za každým novým javom sa pridá jeden paragraf alebo odsek, ktorý tento spoločenský jav zakazuje alebo upravuje. A výsledkom toho celého môže byť len nasledovné:
1) Množstvo zákonných predpisov a úprav kombinatoricky rastie;
2) Nepreberné množstvo zákonov
prijatých ad hoc, na konkrétnu vec, si nevyhnutne začína navzájom protirečiť; a priority medzi nimi sa začínajú určovať náhodnými pravidlami, lebo niet jednotiaceho, vyššieho zmyslu, princípu, z ktorého by tieto zákony prýštili a ku ktorému by sa dali spätne vztiahnuť;
3) Jednoduchý, poctivý človek, ktorý nemá čas študovať právnickú knižnicu, začína byť touto spleťou zákonov šikanovaný, handicapovaný, brzdený vo svojej tvorivej iniciatíve; takže nemôže urobiť už takmer nič, aby sa pri tom nedostal na pokraj zákona, ale musí žiť v neustálom strachu, že by mohol byť - bez ohľadu na dobrý úmysel - kedykoľvek za niečo odsúdený;
4) Šéfom podsvetia, ktorí majú dosť peňazí, aby si zaplatili celé tímy právnikov, padne právnická džungľa najmenej nevhod. Naopak: práve oni si v takej džungli vždy nájdu cestičku, ako obchádzať zákony, ľahšie a rýchlejšie.
Lebo taký zákon alebo predpis, z ktorého je celkom vyžmýkaná duchovná substancia, a ponechaná len mechanická kostra, je vždy dvojsečný: ak na jednej strane zabraňuje niečomu zlému, tak na druhej strane zabraňuje aj niečomu dobrému.
Sledujeme jednu veľkú fatamorgánu, ak si myslíme, že existuje nejaká konečná množina mechanických predpisov a nariadení, ktorá dobre upraví život spoločnosti; alebo že celková účinnosť akéhokoľvek zákonodarstva môže presiahnuť mieru vnútornej cnosti a kvality národa, lebo "k náprave nestačia dobré zákony, ak sú ľudia skazení zlými zvykmi" (Machiavelli).
Zvýšený tlak na dodržiavanie zákonov pri konštantnej miere cnosti v národe sa mení len na útlak, ktorý ubíja v ňom všetko zlé spolu so všetkým dobrým.
Bez vyššej idey neobstojí vo svete ani človek, ani národ.
Dostojevskij
zdroj: http://sophia.sk/