Podstata mojej poézie

Autor: Jozef Kamenský | 14.3.2009 o 18:26 | (upravené 20.8.2012 o 15:25) Karma článku: 3,49 | Prečítané:  739x

Kedysi som hľadieval do východných náboženských učení často, takže viem čo je napríklad mantra, čo sedem čakier a takisto poznám ich umiestnenie. Prečo o tom píšem v súvislosti s poéziou?

Kedysi som hľadieval do východných náboženských učení často, takže viem čo je napríklad mantra, čo sedem čakier a takisto poznám ich umiestnenie. Prečo o tom píšem v súvislosti s poéziou?

Viete, svojho času som sa začal učiť nemecky. A ako tak som sa tie slovíčka učil, začal som si všímať podobnosť a to ktoré sú z ktorých zložené, atď. Podobne som si potom začal všímať aj svoju rodnú reč od ktorej som taký odstup predsa len nemal. Ak niečo mechanicky omieľate, tak si to už nevšímate. V nemčine som si napríklad všimol, že slovenské „vychovávať“ je „erziehen“, pričom „ziehen“ je ťahať. Potom ak som prešiel späť na „vychovávať“ – videl som že je odvodené zo slova „chovať“, čo znamená „dávať potravu, živiť“. Nemecké „ťahať“ má tiež svoje opodstatnenie v zmysle že deti „ťaháme“ do výšky, alebo nejakého cieľa. Tento príklad som vybral aj preto aby som na ňom demonštroval ako vnútorná podstata rôznych národov sa zakaždým inak prejavuje v reči. Proste Slovák svoje dieťa živí ale Germán aj niekam vedie. To ale je len „kód“ v reči, čo kto robí naozaj je už niečo iné.

Človek sa ani nemusí zaoberať ezoterikou aby vedel že určité zvuky pôsobia určitým spôsobom. Napríklad ak prenikavo skričíme „íííí ...“ bude to niečo bodavé, určite viac ako mumlavé „mmm“. Teda každý zvuk, každá hláska ktorú človek reprodukuje má aj reálnu objektívnu hodnotu a pôsobenie na svoje okolie.

Starí Indovia videli že na tele človeka sa nachádza sedem „čakier“, čo sú energetické centrá ktoré vyživujú sedem hlavných žliaz s vnútorným vylučovaním a tie potom vplývajú na stav prináležiacich orgánov. Pravdou ale je že tých sedem čakier v tele človeka je len obrazom siedmych duchovných hierarchií v duchovnom svete. Každá má svoju úlohu a každá je tu pre niečo iné.

Starí Indovia priradzujú ku každej čakre inú rezonanciu, inú hlásku. Od hlavy dole sú to: „m“ (hlava), „i“(tretie oko, myseľ), „e“(hrdlo, reč), „a“(hruď, srdce), „o“(plexus solaris, brucho), „u“(pohlavné orgány, spojenie so zemou). Vynechal som len druhú čakru, kde je takisto „o“ (ale sa spieva v inom tóne) ako u tretej takže preto ďalej budem hovoriť len o šiestich.

Podľa tejto teórie ak by sme mali problémy napríklad s bruchom, dobré by bolo spievať „ó“ a rezonancia tohto zvuku by mohla orgánom v oblasti brucha pomôcť. Hlavne ak nás to brucho bolí od nervozity.

Všimnime si ale aký zvuk zaznie ak zaspievame všetky hlásky naraz z hora dole: „mieaou“

Ak by sme trocha pritvrdili, trocha sa pohrali s jazykom a našou mentalitou, to „mieaou“ začne znieť aj ako „mier“. Áno, hlásky ktoré nás uvádzajú do rovnováhy sa môžu stať základom slova ktoré vyjadruje harmóniu – mier. Že je to v každej reči iné? Treba si uvedomiť že slová ktoré používame dnes mohli byť na svoje miesta kde kryjú ten-ktorý význam, pritiahnuté od inam. Ale skúmajte sami a čakajte prekvapenia!

Isteže hlások je viacej, sú tu i spoluhlásky, atď ... Ale ako tak skúmam pôvod slov v rôznych rečiach, tuším za nimi niečo, čo majú spoločné. Nemám však na to priestor a čas na vedecké dôkazy. Avšak dovolil som si na základe tejto teórie že naša reč má vlastne svoj pôvod v duchovnom svete, napísať zopár básni.

Vedci ducha tvrdia že duch národa sa prejavuje v jeho reči. Vedci matérie vidia vo všetkom náhodu. Ale ak máme dostatočne dobrú pozorovaciu schopnosť prídeme na to že jazyk ktoréhokoľvek národa je podivuhodne skonštruovaný až natoľko že náhodu to vylučuje. Alebo povedané inak- ten kto by skladal vždy nové a nové slová by musel byť človek vtedy v minulosti na úrovni dnešného programátora. A bol ... lenže to nebol človek, ale vznešná duchovná bytosť...

Moje Čiarovanie (čarovanie)

Ešte vtedy keď Synka Slnka nebolo, bol žiarivý Ra. Jeho lúče v ňom žili a z neho pRAžili. A tam kde Svietili, tam boli Svety. Robil to tak, že zvolával zvuk MIEAOU, alebo MÓ. A keď chcel niektoré svetlo pritiahnuť späť k sebe, zvolal naopak - UOAEIM, čo znelo aj ako ÓM. Takto zvukom stvoril i ľudí. Toto Zvolávanie nazvali Slovom a ním tvorili čo chceli. Robili to tak dovtedy, kým Zvolávacie Slová prestali vyjadrovať činy ktoré stvárňovali. Začali klamať. Vtedy sa stalo Slovo Zlovom. Zabúdali sa pekné Slová Zvolávania a tvorili sa nové, falošné. A aby sa však všetky čisté slová nezabudli na veky, začali ich na kameň Čiarovať a takto i Čarovať. Ale i Čiarované Slovo sa stalo Zlovom. Preto použijem Rieku očisty, Riekanku čistú. Aby Zlovo opäť Slovom stalo sa .

MIEAOU! MIER!

MIEAOU

 

Mier Mne

i hViezde

čo rozum sa mi

s ňou Vezie

Ich vIdím všetky

Ja, I tY, i tÍ

Mnou prejde vtedy

riEky prúd

riEknem rEčou

ho z jAmy hrude

kde je srd i moje srdce

bruchO, ruch života

volá Ó

srdce pridá Á

a zdola sa vzýva

hlasné juchUjá!


(Z)VIERA

nevidí prameň čo vyViera

čo prv poVieva

a potom sa mení v živú vodu

nevidí to, čo vyViera

chýba mu Viera

odíde od neho

a je to to zViera

čo moje hrdlo zViera

by prameň nevyVieral

a stratila sa Viera

M A C

(zemplínska)

chceš von

tak spievaš ÓM

tak ako ON

ale skús stáť dnu

na dne spievať MÓ

a VIAC

je to Moc

a duša tvoja Mac

chci mac Moc mac Mac

nie auM

ale Miau!

Môj dom

Mama

má ma!

v nej dumám

v nej Dom mám

bola som malá

tak ma mala

a teraz vravím

z mojej Mati paMäti:

pa! Mať!

ty moja paMäť

teraz mám už

své Domovie

své sveDomie!

 

 


Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?