Trocha mojej poézie ...

Autor: Jozef Kamenský | 13.4.2008 o 11:11 | (upravené 24.8.2012 o 18:11) Karma článku: 2,76 | Prečítané:  656x

Ešte vtedy keď Synka Slnka nebolo, bol žiarivý Ra. Jeho lúče v ňom žili a z neho pRAžili. A tam kde Svietili, tam boli Svety. Robil to tak, že zvolával zvuk MIEAOU, alebo MÓ. A keď chcel niektoré svetlo pritiahnuť späť k sebe, zvolal naopak - UOAEIM, čo znelo aj ako ÓM. Takto zvukom stvoril i ľudí. Toto Zvolávanie nazvali Slovom a ním tvorili čo chceli. Robili to tak dovtedy, kým Zvolávacie Slová prestali vyjadrovať činy ktoré stvárňovali. Začali klamať. Vtedy sa stalo Slovo Zlovom. Zabúdali sa pekné Slová Zvolávania a tvorili sa nové, falošné. A aby sa však všetky čisté slová nezabudli na veky, začali ich na kameň Čiarovať a takto i Čarovať. Ale i Čiarované Slovo sa stalo Zlovom. Preto použijem Rieku očisty, Riekanku čistú. Aby Zlovo opäť Slovom stalo sa . MIEAOU! MIER!

Môj dom

Mama

má ma!

v nej dumám

v nej Dom mám

bola som malá

tak ma mala

a teraz vravím

z mojej Mati paMäti:

pa! Mať!

ty moja paMäť

teraz mám už

své Domovie

své sveDomie!

 

 

 

 

SVETY

Svetlo Zlietlo

do Sveta

bol som doMa

osvetlilo to Ma

stratila sa tMa

už svietia Svety!

z tMy

vyjdú Svätí

to My

z tMy

Č E S Ť

 

čaká

na svoj Čas

ako ten

čo seje

ako ten čo stratil

a bude hľadať zas

svoju Časť

v symfónií Pravdy

svoju Čašu Času

svoj rytmus srdca

svojej duše hlasu

 

 

 

SLOVAN ČI SLAVE ?

nie si už oTrok

už to nie je o Trud

čo oTrocky si Trúdil

si už veľký Ráb

a máš vlastný baR

???

čítať vieš len jedným smerom

písať vždy

tým istým perom

ktoré nikdy

nieje tvoje

 

 

K ô ň

nechcem sa už ďalej Hnať

ja chcem doKonalosť doKonať

tak vzala som si Koňa

teraz je už doKonané

keď bez Hnutia sa doKonale

svetom nízkym Honím

až raz som doHonila čas

keď kôň už Konal podo mnou

a ja som padla s ním

spolu s ním som doKonala

konečne som doKonalá!

JAHODA

Jama hrude pojme ma

a hrob lonom stane sa

vyrástla som

a teraz som to Ja

voňavá, chutná Jahoda

čo Srdcom zovú ma

 

 

 

 

HEREC

môj Sluch

poSlušne poSlúcha

môj Sluch ti priSlúcha

Čuje vôňu

tvojho srdca

po ňom Pátram

jemu Patrím

ale neKáž mi to

prosím, neKaz

zvonkoHru Herza

tvojho Srdca

 

 

 

ROZUM

málil sa mi jeden Um

vymyslel som meč

rozťal som ho v rozUm

a zišiel z umu preč

dvaja je viac ako jeden

bohatí sme spolu

nezídeme z umu preč

už rozumieme, rozdeleniu tomu

Múdrosť

možno som vlastnil Boha

keď volali ma Boháč

a tu zrazu Modré nebo zašle na mňa lesť

a skúša ako Múdrosť dať mi cez bolesť

prevrátil som oči

do Modrých hlbín neba

nech umrie čo bolesťou mučí

nech zazriem sám seba

Lipa Ľúba

pod Lipou

sme spolu pili

naše túžby pozLepili

pre nenávisť zasLepili

kto pod Lipu sadne

z miLovania má mieRovanie

z Ladnosti Radosť mu vanie

no nech neskúša Luhanie

to zmení sa v Rúhanie

 

sLnka Rúče Lúče

mi podávajú Ruky

v nich to čo pRúdi

melódiu Lúdi

tvorí život Ľudí

sLnka Lúča vlnka Žije

a Žilou sa vo mne Leje

dušu teplom hReje

v nej sa mení sLnce

na búšiace moje sRdce

 

S L O B O D A

keď on mi slovo podá

mne je to Zlo čo bodá

je to dýka o dvoch koncoch

pre živého a bodaného

ja však roztavím tú zbraň

a zlejem z nej bezkoncovú guľu

zavesím ju do vnútra svojho chrámu

bude zvonbiť na jeho slávu

zvona vlastné srdce neraní

to len Zlo bodá

môj zvon je ale Sloboda

 

 

 

Ú C T A

je za mnou ten Čas

keď na chráme nechýbala jeho žiadna Časť

kde každou Časťou Času som konal iné Dielo

a každým jeho Dielom mi bilo srdce smelo

je za mnou ten chrám

čo slepý neotváral k piesni Ústa

aby spieval o plnej zlatej sieni

keď vlastne bola pustá

je za mnou ten chrám

čo vidiaci spieval skrz moje Ústa

aby ma raz videl ako stojím pred ním sám

a chýbala mi v Ústach Úcta

on stojí teraz tu dokonalý

ja pred ním celkom nahý

mlčím a neotvorím Ústa

kým nepremkne ma k sebe Úcta


DOBRO

nádoby prázdne Holé

pozdvihuje dobro Hore

plní ich aby krása ich vždy tu bola

dobro ničí tvorením

kol Ľúbosti holotu hLúposti

čo neschopná rozbíja prázdny dom

aby sa dostala k Ľúbosti

no v mojom dome len toľký život je

koľko je v ňom dobra plniť prázdno

koľko moci skloniť šiju

by pozdvihol som z prachu zmiju

 

 

Wascovi a Wážkam

(k úmrtiu maliara)

vedel si

že za Lupou Lúpacej sa Šupiny

je Ľúbosť umenia

ty si sa pustil do najväčšej Lupy Špiny

lebo tušil si

pod ňou obrovské Ľúbosti hlbiny

čo v umenie sa premenia

no nepreWážil si predtým

túto Ľúbu Lupy Špinu

umrel si pri jej premieňaní

a my všetci máme na tejto Špine vinu

viem že vrátiš sa zas

poučený svojou chybou Wášne

no my teraz

berme svoje viny k tvojej snahe Wážne


CHRÁM ODPÚŠŤANIA

stavcov Sedem na sebe Sedí

každý vyšší oPúšťa šírky rozmer nižšieho

a takto každých Sedem stĺp tvorí

čo podoprie strechu nad hlavou najvyššieho

stĺpy doHora opúšťajú zeme trávu

a nech nik nezlorečí nízky stĺpa stavec

no nech odPustí mu pre najvyššieho výšky slávu

bo nieje on krivocHrbtý starec

i ja oPustil som svoju hlúposť dieťaťa

tak odPúšťam i nerozumnosť zvieraťa

lebo viem že keď odPúšťame

vlastnú nízkosť pre cestu nahor oPúšťame

 

 


ŽIARLIVOSŤ

som najvyšší strom po poŽiare v hore

som najlepší pre dnešok i večné veky

môj budúci Rím vlastnou rukou zhorel

už nebude mi robiť pokrok prieky

a keď zbadám túžbu vznešenú v diali

nenávisť rozdúcha vo mne ohňa Źiaru

Žiarivosť jeho túžbu spáli

a ak nie

tak očiam sa dostane zmaru

moje vnemy vnímajú len mňa samú

preto vždy kráľovnou na veky zostávam

a ak nespálim veľkosť protivníka klamnú

činmi poníženia ho zaznávam

 

 

SLZY

stal som sa nechutným bez Sĺz Soli

už Mi sMiech nepatrí a lapem cudzí Dych

rana bez Srdca v hrudi bolí

Slnko už nepríde do dní stemnelých

Srdce mi zapadlo aby som po ňom túžil

závidel zlato Sĺz v očiach chudáka

do Dychu sMiechu Tvojho sa zaľúbil

a takto hladil v sebe mrzáka

 

 

NOC

od slnka vyscHnutý

stojím tu k zemi oHnutý

je čierna ako vrana

čo krákaním volá ma

mám strach z tohto hrobu

tak obraciam sa k zlatému bohu

k slnku

či jeho žltého moku

s jednou nohou v čiernej noci

to tak nebolí

už vrana nekráka

no ľúbezne ma láka

už neľakám sa jej čierneho lieku

chcem s ňou spať

a dotýkať sa jej drieku

v noci vidím svetlom duše

dám tme svetlo

čo nútený tou tmou krešem

smutno je totiž čiernej zemi

chce moje svetlo, chce ho vzkriesiť

utiekam sa do tmy

za sebou oheň zanechám

láska čierna!

teba samú nenechám

 

 

ZEM

vdychujem tvoj výdych

tvoje slovo, tvoju pieseň

ktorou ma tvoríš

vydychujem svoju pieseň tebe

a ty ju vdychuješ do svojho tela

robím krajším tvoj šat

vydychujem pieseň o Čistom kvete

ktorú si ma spievať naučila

a tento kvet porodí Slovo

táto pieseň ma porodí

ČUJEM TICHO

 

Šumný Šum

sa stal Holým

premenil sa v Hluk

necítim, nečujem, Horím

za Horou mýtov

za šatom hudby sŕdc

a keď doHorí môj oheň

zvykne si srdca oko

na Ticho Tmy

narastú mi krídla citov

budem potom čuť

Šumný Šum Hory mýtov

MOTLITBA

 

pane Spas

Zbásni moju dušu

Zľuduj,

Zľutuj

sa nad Mierou Mojou

nastoľ Vo i Von mne Mier

zo svojich Mier


UMENIE SLÁVY

u Meniacich sa Znaní

u poZnania Zuniacich Zvaní

Stal som si v bráne uMenia

kde sú Mená čo sa Menia

svetlo osvetlilo svetlo

a každé Meno zval som bohom

a videl som

ako Svet to Svetlé Meno viedlo

z boha Slávy

z jeho Mena

sejú sa Mená

jeho Sláva, jeho Slovo

padá k Zemi

na Slávy lono

v Zemi Matke je Materiál

živým Slovom seba urobiť

človekom, čo hľadí v diaľ

 

 

SLNKO PÁNOV

syn vládcu jedného

dáva svet do ľadu zmrzlého

jeho jediný vládnuci lad

premieňa všetko v jeden ľad

a chlapec vedy vedavý

na všetko je zvedavý

sluhom všetkých pánov

chcel by byť

slnkom pánov

to sa naučiť

 

 


CHUDOBNÝ

 

v srdci anjel Hudobný

spieva že som cHudobný

mnou prechádza pochod Hviezd

Hvizd vtákov z neba Hniezd

len hore!

a tu nechať všetko cHoré

stať sa pre svet cHudobný

a v srdci - anjel Hudobný

 

 


OBETUJ

nechaj v sebe

umrieť hviezdu

a budeš mať svoju

na nebi hviezdu

silou mŕtvej sa zväčší tvoj duch

pocítiš anjelskú moc

takú čo všetko zmôže

tak ani taká byť nemôže

tak ani taká na zemi tu nie je

len náš duch

pre ňu zreje

nechaj v sebe

umrieť anjela túžby

a pôstom posilnený zrak

uzrie dušu anjelov

tak ako slovom

sa nechá doznieť slovo

aby sme videli

čo za ním skryté bolo

preto neboj sa

smrti hviezd, túžob a snov

čo večné je neumrie

a čo umrie

odhalí nám božstvo večné

 

 

 

Páv a Pavúk

Prv krásou lákal

ako Páv

a keď krásu stratil

za sieť zmenil perá

a pavúkom sa stal

Pozemská krása

keby dietok podoba

bola jak ich hlúposť

málo matiek by rodilo

však ošklivosti je tu dosť

my však vieme dúfam

že starostlivú lásku

nedávame vôbec pekným

no malému a hlúpemu

aby sa stal múdrym, veľkým



SVATÁ RUŽA

 

Keď svätý odchádza

odchádza sveta kvet

umiera ruža

nechá tu semeno

stvorí muža

Tak umiera boh

ako umiera ruža

aby množila seba

aby stvorila muža

Muž chce späť ružu

muž chce boha mať

tu boh zjaví ženy Div

a skrz ňu k nemu

sa bude ponáhľať

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 



 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?