Plníme prázdnotu, opravujeme pokazené, ozdravujeme choré, odstraňujeme staré nánosy, nánosy prachu a mŕtvych schránok. Je treba dať telu, čo mu chýba, duši po čom piští a duchu, ktorý stráda. Toto je život. Rast organizmov podľa neviditeľného kódu, ideálu, plnenie príkazov akejsi vyššej moci. Aké to má byť? Ako je to správne?
Druhy života si navzájom pomáhajú plniť neviditeľný cieľ Života. Živé, aj "neživé". Vietor pomôže roznášať semená, usilovné včielky sú zasvätené do oplodňovania rastlinstva. Pôda dá vzrast a mŕtvy život zas vytvára pôdu. Jeden živočíšny a rastlinný druh je tu pre iný a to je vzájomné. Všetko si pomáha navzájom k rastu, ale hoci niekedy aj k smrti, my vieme, že smrť je často len základom pre nový život. Symbióza.
Plníme si svoje životné úlohy, svoje túžby, ideme za impulzmi vlastnej duše a ducha. Kým sa ešte môžem stať? Čo sa mám ešte od života naučiť? Keby sme si odmysleli pocit blaženosti pri splnení nejakého cieľa, stála by tu pred nami obnažená povinnosť. Číra povinnosť ako príkaz z Nebies. No kto by plnil povinnosť bez odmeny slasti? A takto nás prozreteľnosť klame, lebo sme ešte nezrele deti ...
Čo je sloboda? Veď nikdy nerobím čo chcem, vždy mi len niečo naznačí čo by som mal chcieť. Tu hlad, tam pekné šaty, auto ... Ani jedlo si nevyberám ja, ale len potreba po určitom vitamíne, látke vo mne. Je tu široký výber jedla, nehladujeme, ale vždy si vyberiem len to jedlo, ktoré si vybrať musím. Ale môžem si vybrať aj to, čo mi škodí, to už bude skutočne slobodne. Áno, sloboda dáva možnosť vybrať si zle, a na zle sa učíme.
A predsa môžem byť tým, že som samostatný a dokážem ovládať sám seba. Po dosiahnutí slobody nejde o to, že si robím čo chcem, ale o to, že spoznám sám svoje životné povinnosti a už ich prestanem konať pod nátlakom zvonku, ale slobodne. Pritakám zmyslu života a tak z plnenia povinnosti sa zrazu zrodí radosť a láska. Majú teda pravdu tí, ktorí tvrdia, že sloboda je poznaná nevyhnutnosť. (Hegel)
Sloboda úzko súvisí aj s túžbou po poznaní. Aký je zmysel života? Ako mám správne konať aby som ho naplnil? Toto je zmysel poznania. Nemôžme si myslieť, že poznanie nám umožní konať ľubovoľne. Pravé a hlboké poznanie nikdy, jedine pa-poznanie, lož o poznaní. Poznanie bolo kedysi zatracované práve preto, lebo môže byť falošné, ale možnosť omylu by nám nemala brániť v pokuse dosiahnuť slobodu.
Hovorí sa, že pravda oslobodzuje. Pravdu ale dosahujeme poznaním. A všimnime si, čo videli géniovia ľudstva, ktorí slobodu poznaním dosiahli. Videli v existencii spoluprácu, poriadok, akýsi "logos" ktorému tróni Láska. A oni obyčajne službu iným bytostiam pokladali za zmysel života tu na zemi, za najvyššiu formu existencie človeka.
Ja som si etymologicky vyložil slovo "sloboda" tak, že má koreň v slove "ľúbiť". Je to konanie "z ľúbosti". Česi majú "co se mi zlíbi". Pojem "sloboda" teda vystihuje konanie, pri ktorom máme pocit radosti, snáď aj lásky. Čo by sme chceli konať, lebo to máme radi, to pokladáme za slobodné, ale máločo to hovorí o fyzickej oddelenosti. Trhanie pút, ako symbol slobody by som vyložil ako odpútanie sa od závislosti na vonkajšej autorite v stave nevedomosti, lebo nemôžeme zas každé načúvanie autorite nazývať závislosťou, ak je dobrovoľné a obohacuje poznaním, pričom je tam radosť, láska.
Niekto objaví slobodu v reťaziach väzenia a iný sa stáva otrokom svojich pudov v bezmedzne slobodnom svete. Ako to? Pri slobode máločo záleží na vonkajšej forme, ak vyviera z pochopenia, teda z poznania, z poznania pravdy. Ak to vieme, potom konzervatívny a liberálny politický prúd strácajú samé o sebe ako jednotlivosti opodstatnenie. Keby sme zničili konzervativizmus, umrel by spolu s ním aj liberalizmus a naopak. Sú to dve strany tej istej mince života, sú to dve póly, krajnosti, medzi ktorými existujeme. Konzervatívec sa obmedzuje z dôvodu lásky a liberál sa odpútava pre to isté, pre lásku. Láska je zdrojom všetkého a aj naozajstná sloboda.
